Memories 1/3

Ták čitateľky (možno aj nejakí čitatelia), je to tu. po dlhšej dobe som niečo pozliepala dokopy. Bude to mať tri časti, ale ak ešte budete chcieť, pridám niečo. Všetko závisí od Vás. Dúfam, že sa Vám to aspoň trochu bude páčiť, takže koment, hviezdička ;) *Em Styles*
P.S.: Project England dopíšem. Časom :D Ale naozaj to dopíšem :))

 

 

 

Kráčala som po ulici. Rozmýšľala som nad svojím životom. Všetci mi len ubližovali. Teda nie všetci. On bol výnimka. Môj kamarát v dobrom i v zlom. Kedykoľvek som potrebovala, on stál pri mne a pomohol mi. Ešte viac sme sa zblížili po tej nehode. Po nehode, ktorá radikálne zmenila môj život.

Čo sa odvtedy zmenilo?

***

V jeden krásny zimný deň sa rodičia s bratom rozhodli ísť lyžovať. Brat mal vtedy len 12. S Harrym sme bývali na rovnakej ulici, takže  sme sa dohodli, že celý deň strávime spolu. Zobral si ku mne veci, ktoré potreboval. Ten deň si pamätám dodnes. Zabávali sme sa, rozprávali a robili všetky možné, ale i nemožné somariny. Vtedy si rozhodli sme sa pozrieť si nejaký film. Vybrali sme "LOL". Film s americkou réžiou. Už dlhšie som si ho chcela pozrieť, ale vôbec som nestíhala. Škola, tréningy a rodina. Ale aj tak som najviac času trávila s Harrym. Bola som s ním skoro stále.

Už sme si sadli na našu pohodlnú sedačku, keď zrazu Harry vyskočil. Zmätene som sa na neho pozerala a vôbec som nerozumela tejto situácii.

"Pop-corn. Musíme mať k tomu pop-corn." opakoval stále dookola pričom sa presúval do haly a obúval si topánky.

"Počkaj!" skríkla som ešte stále z obývačky, "idem s tebou"

"Tých pár domov? Myslíš, že sa stratím?" spýtal sa zo smiechom, "Tak ty sa o mňa bojíš?"

Vtedy ani netušil ako mi na ňom záležalo. Chcela som byť pre neho viac ako super kamarátka. Viac ako jeho 'malá sestrička' alebo 'jeho malá princeznička', ako zvykol hovorievať.nikdy som mu nepovedala, že k nemu cítim niečo viac. Neuveríte, ale bála som sa presne toho, čo hovoria všetky tie kecy. Bála som sa mu to povedať, pretože som mala obavy o nás. Čo by sa stalo? Bála som sa, lebo som nechcela pokaziť to krásne priateľstvo, ktoré medzi nami vzniklo za tie roky.Chystal sa ísť do X-Factoru. Vedela som, že to dokáže. Vedela som ako úžasne spieva. Vždy, keď som mala zlú náladu,  bola smutná alebo sklamaná, potichu mi spieval do ucha moje najobľúbenejšie pesničky. Vždy som ho v speve podporovala. No teraz som sa bála, aby na mňa nezabudol. Predsa len,  bude slávny. Už ho nebude zaujímať nejaká jeho stará kamarátka z detsva.

Z premýšľania 'Čo by bolo keby..." ma vyrušilo Harryho mávanie rukami pred mojou tvárou a jeho smiech. Smiech, ktorý mi bude tak strašne chýbať.

"Som v pohode. Prestaň už!" vyhrkla som na neho trochu podráždene. Prekvapilo ho to. Pozeral sa na mňa zrazu tak inak. Ešte stále sme stáli v hale nášho moderne zariadeného domu. Harry na mňa stále zmätene hľadel a ja som len zahanbene sklonila pohľad k zemi. Nikdy sme sa nehádali. Nikdy sme po sebe nekričali. Ja som nemala rada, keď po mne niekto kričí rovnako ako on.

"Prepáč," vzlykla som, "prepáč, len som sa nechala uniesť. V poslednej dobe som strašne nervózna. Prepáč, ja som na teba nechcela kričať. Prepáč, fakt ma to strašne mrzí. Prosím, prepáčiš mi to niekedy?" posledné slová som mu už šepkala do hrude. Teraz som už plakala v jeho  objatí, ktoré som milovala. Myslíte si, že som preháňala, ale pre nás to veľa znamenalo.

"Pšššt!" šepkal mi do vlasov.

"Ale ja..." začala som hovoriť.

"Nie, už nič nehovor. Prosím, viem ako ťa to mrzí. Nemal som ťa tak štvať. Poď, ideme po ten pop-corn." odtiahol sa odomňa. Znova som videla ten úsmev, ktorý ma vždy dostane do kolien, ale on si to neuvedomuje. Veľkými rukami mi zotrel z očí slzy.

"Ďakujem." aj ja som sa na neho usmiala a ruka v ruke sme spokojne, usmievajúc sa vykročili do zimného dňa.

 

Do domu sme vošli vysmiati a vo veľmi dobrej nálade. Vyzuli sme sa, zavesili si vetrovky na vešiak. Harry odkráčal aj s pop-cornom do kuchyne. Vyznal sa tu akovy tu býval. Vlastne tu trávil viac času ako doma. Ja som sa rozhodla ísť prezliezť. Vyšla som po točitom schodisku a mala som to namierené rovno do mojej izby. Moje plány však narušil blikajúci telefón v otcovej kancelárii. Vošla som do nej a mierila som priamo k telefónu. Na displeji blikal jeden neprijatý hovor. Neznáme číslo. Zvyčajne cudzie čísla nevolám späť, ale teraz som mala pocit, že musím. Proste som mala tušenie, že sa niečo stalo. Vyzváňalo. Čím dlhšie som čakala, tým viac som bola nervózna. Niekto to zdvihol.

"Prosím?" ozval sa hrubý mužský hlas.

"Dobrý. Volali ste nám domov, tak by som rada vedela, kto ste." Možno son ma neho až veľmi vybehla, ale bola som až príliš nervózna na to, aby som k nemu bola milá.

"Som z polície." zahlásil a mne nabehli na tele zimomriavky.

"Prečo potom voláte z osobného čísla?" spýtala som sa posmešne. Ak by bol z polície, nevolal by z normálneho čísla. Volal by z toho 'policajého'.

"Takto volám, pretože mi už skončila služba a mám na starosti prípad vašich rodičov."

Nie! Ako to myslí? Aký 'Prípad mojich rodičov'? Žiadny predsa nieje.

"A-ako to myslíte?" vykoktala som po chvíli.

"Prepáčte, ale musím vám oznámiť, že vaši rodičia a aj brat havarovali. Je mi to ľúto, ale..."

"Nie! Prestaňte! Vymýšľate si! Nie ste žiadny policajt a všetko si vymýšľate! Dajte mi pokoj!" zvreskla som do telefónu a zložila som. Roztrasená som sa vrátila dolu. Harry sedel na gauči a pchal do seba pop-corn. Keď začul moje kroky, obrátil hlavu na mňa.

"Zlatko, čo sa stalo?" vyhrkol hneď vyplašene.

"Ono, ja neviem." vzlykla som a znovu sa mi z očí pustil vodopád slz.

"Všetko mi povedz." zahlásil rozhodne.

Tak sme si sadli a všetko som mu vyrozprávala. Od toho ako som sa išla prezliezť až po moje posledné venované tomu chlapovi.

"A najhoršie na tom je, že neviem či si zo mňa robil len 'dobrý deň', alebo to myslel vážne.

"O takých veciach by sa nemalo žartovať," hlesol Harry, "už na to nemysli. Poď, ideme si pozrieť ten film." znova sa na mňa usmial. Znova mi rukami zotrel slzy z tváre. Vtedy som si znova uvedomila ako veľmi ho ľúbim. Nemôžem o neho prísť. Nikdy mu to nepoviem.

Pozerali sme film. Na ten čudný telefonát som už aj zabudla. Zrazu niekto zazvonil. Na rodičov to bolo veľmi skoro. Mali sa vrátiť až o dva dni. S nánahou som sa proti mojej vôli postavila z gauča, vyklzla som z Harryho objatia a išla som k dverám. Cestou som si z kuchyne zobla kúsok koláča, ktorý sme popri filme upiekli. Nohy som šúchala po zemi.

So zatvorenýnimi očami som nahmatala kľučku. Otvorila som dvere a spolu s nimi aj oči. To čo som uvidela ma tam veľmi prekvapilo. Dnes mi už druhýkrát nabehli na celom tele zimomriavky.

Stála tam ona. Koláč, ktorý som ešte držala v ruke mi vypadol na zem. Ten, ktorý som práve prežúvala, mi v hrdle zavadzal, takže som sa ním začala dusiť. Toto je ešte nepríjemnejšie ako ten telefonát. Vo dverách stála Gemma. 'Čo tá tu chce?' pýtala som sa sama seba v hlave.

"Čau." prehodila nepríjemne.

"Ahoj, čo by si rada?" snažila som sa byť milá. Ja som sa snažila vždy, to ona to stále kazí. Neviem čo proti mne má, ale stále sa ku mne správa odporne.

"Zavolaj sem Harryho," zavrčala ako nejaký pes.

"Pozerá film. Kebyže ťa chce vidieť, tak príde domov. Nemyslíš?" už mi dochádzala trpezlivosť.

"Okamžite ho zavolaj!" skríkla. Ja som cúvla. Začínala som sa jej báť. Neraz mi jednu strelila, no ja som to nikomu nepovedala. Zakázala mi to. Tvrdila, že ak o tom niekomu čo i len ceknem, zakáže mi stretnávať sa s Harrym. To by bolelo stokrát viac ako tých 'pár' faciek.

"Čo sa tu de.." začal, no nedokončil Harry. Zostál stáť z otvorenými ústami.

"Ahoj Gemma," slušne sa pozdravil svojej sestre.

"Harry, prosím, poď domov. Už sa to nedá vydržať. Mama je stále nervózna. Nepáči sa jej, takisto ako mne, že tráviš tak veľa času tu, s touto..." škaredo na mňa zazerala.

"Gemma! Prestaň. Nie je to žiadna 'táto' ale spolu s tebou a s mamou je to základ a zmysel môjho života," milo sa na mňa usmial a znovu sa mu na lícach ukázali jamky.

"Ale.."snažila sa stále presadiť si svoje Gemma.

"Nie. Gemma, nič ti neurobila. Prosím prestaň ju nenávidieť. A to isté okáž aj mame. Vieš, že vás mám rád, ale takisto mám rád aj ju. Tak to prosím prestaňte riešiť. Mám dosť rokov na to, aby som veci riešil sám za seba.

Domov sa vrátim o pár dní. Nechcem aby tu teraz bola sama." hovoril Harry popri tom začal zatvárať dvere. Prekvapene som na neho pozerala. Zarazená zostala aj Gemma.

"To ma akože teraz vyhadzuješ? Zmenil si sa Harry. Už niesi ten chlapec, ktorý robil vždy to čo mu ľudia nakázali." dodala kľudnejšie.

"Gemma, ja sa s tebou nechcem hádať. Nezmenil som sa. Len som začal o veciach, ktoré sa týkajú môjho života, rozhodovať sám. Mám ťa stále rovnako rád ako predtým. Rovnako ako aj mamu. Snaž sa to aspoň trochu pochopiť. Prosím, kvôli mne. Tebe nikdy nikto nezakazoval stretávať sa s tvojimi priteľmi. Nech už sa správali, alebo vyzerali akokoľvek. Sussie sa nespráva ani zďaleka tak ako poniektorí tvoji známi, tak nechápem, prečo ju tak nenávidite." zakončil to so zúfalstvom v hlase. Neviem či to len hral, aby Gemme zabrnkal na city, alebo to myslel vážne. V tejto debate som začal byť trochu zmätená. Otočila som sa  tvárou k Harrymu, aby dom na neho videla. Oči mal smutné. Dobre, takže to nehral. Zmôjho premýľania ma vytrhol Gemmyn hlas.

"Nemá na teba dobrý vplyv!" vyštekla. Vedela som, že tým myslela mňa. Nikoho nenávidí tak veľmi ako mňa.

"Gemma! Choď domov. Ja sa tam vrátim, keď prídu domov Sussieni rodičia. Zatiaľ ahoj a pozdrav mamu. Nech sa o mňa nebojí." nezabudol pozdraviť Anne a rýchlo zatvoril dvere. Ja som ich zamkla. Už to robím automaticky vždy.

"Prepáč za tú nečakanú návštevu. Mrzí ma to. Aj to ako sa k tebe správajú. Ony to tak nemyslia, určite. Len je im ľúto, že netrávim toľko času s nimi. Vlastne by sa dalo povedať, že žiarlia." úškrn na jeho tvári sa pri posledných slovách nedal prehliadnuť. Ja som však zostala stále vážna.

 

 

Zlaťúšik (môj <3)