I'm not good enough.

Jednodielovka - presne ako som sl'úbila ;) Síce trochu iná, no komenty potešia... Aj keď zas, kedy som ja napísala niečo normálne?? :D Never... ;)
Pustite si toto http://www.youtube.com/watch?v=_bEHipb2SNw&feature=youtube_gdata_player a dajte sa do čítania ;) xx - Lavušá ;*

*I'm not good enough*

Veci sa menia. L'udia sa menia. Všetko sa mení, len nie to, čo by sa malo. Spomienky ostávajú a vyvolávajú bolesť. Spomienky na l'udí, ktorých sme milovali, ktorí boli našou rodinou. Spomienky na tých najlepších l'udí na svete. Nechcem zabudnúť. Len nechcem, aby to bolelo. Nechcem, aby ma bolela každá myšlienka, každá spomienka na neho. L'udia zabúdajú. Niektorí áno, no iní nie. Ja patrím do tej druhej skupiny.
Každé ráno sa zobúdzam s nádejou, že sa preberám z hrozného sna. Že vbehnem do kuchyne, kde ho uvidím stáť pred plnou chladničkou a sťažovať sa, že nič doma nemáme. Že sa usmejem a silno ho objímem. Poviem mu, ako mi na ňom záleží, aký je výnimočný, špeciálny a doležitý. Čakám, že mi objatie opatuje, zaborí si hlavu do mojho krku. Čakám, že mi povie, aký je hladný a že tá chladnička je prázdna. Ja sa naňho len usmejem a pripravím mu raňajky. No viem, že sa to už nestane. Už nikdy viac. Pýtate sa prečo? Prečo sa na mňa už nikdy neusmeje? Už nikdy ma neobjíme? Už nikdy mu nepripravím raňajky? Už nikdy nezačujem ten jeho roztomilý írsky prízvuk? Už nikdy sa nepozriem do jeho modrých očí a nezbadám ten úsmev, z ktorého odpadávaju dievčatá po celom svete? Viete prečo? Nie? Tak ja vám to poviem.

Písal sa 13. september 2013. Určite poznáte ten dátum. Jeho 20. narodeniny. Nedokázal som uveriť, že náš írsky chlapček je už tak starý. "Niall! Rýchlejšie!" zakričal na neho Louis. Sedeli sme v obývačke na gauči a čakali, kým náš oslávenec príde dolu. Viedli sme tichý rozhovor, prerušovaný len pravidelným tikaním nástených hodín. "Čo tol'ko robí?" opýtal sa Zayn. Čakali sme na neho už vyše dvadsiatich minút no jeho stále nikde. "Niall?" zakričal Liam, no odpovede sme sa nedočkali. "Idem za ním," pošepol som a zamieril hore. Pomaly som sa vliekol po schodoch. Keď som konečne vyšiel na poschodie, priamo som zamieril k jeho izbe. "Niall?" zaklopal som. Nikto sa neozýval. Položil som ruku na kl'učku, no bolo zamknuté. "Niall?" zopakoval som už hlasnejšie. Znova žiadna odpoveď. "Chalani!" zakričal som dole a začal lomcovať dverami. Nešli mi otvoriť a moje vnútro začal pomaly zožierať strach. "Čo sa deje?" spýtal sa Liam. "Bojím sa," šepol som. Hlas sa mi roztriasol. Chalani vyskúšali otvoriť dvere, no neúspešne. "Niall, otvor, alebo ich vylomíme," pohrozil Louis, no nedostal žiadnu odpoveď. Kývol na Zayna a obaja sa naraz hodili celou silou do dverí, ktoré pod návalom ich váhy a sily pukli. Ako prvý som vliezol dnu. Izba vyzerala prázdna. Zrak mi padol na kúpel'ku. Rýchlo som k nej prebehol a opatrne otvoril dvere. To, čo som tam uvidel, mi vyrazilo dych. Nezmohol som sa ani na slovo. Nedokázal som zo seba vydať ani jeden hlások. Len som padol na kolená a rozplakal sa. Slzy mi tiekli dolu potokom. "Čo sa de-" začal Liam, ale keď uvidel to, čo ja, rozplakal sa. Postupne k nám pribehli všetci chalani a plakali s nami. Nedokázali sme nič urobiť. Ležali pred nami, v kaluži krvi. Vedl'a neho ležal zapnutý notebook. Cez slzy som na neho uprel pohl'ad. Na obrazovke, boli načmárané 4 slová:
I'm not good enough.
A vedl'a notebooku s odkazom, ležal on. Bez duše, bez jedinej známky života. Bol preč.

"Musíme ísť," povedal Liam, aby ma povzbudil. Bral som jeho smrť najhoršie, lebo som si s ním najviac rozumel. Keď bývali chalani s priatel'kami, my dvaja, ja a Niall sme boli spolu. Rozprávali sme sa, zabávali. Pomaly sme vyšli na pódium. Náš prvý koncert bez neho - preblesklo mi hlavou a raz znova som mal problém so zadržaním slz. Prešiel som k mikrofónu. Z reprákov sa rozoznela Moments. Kolená sa mi roztriasli, tak isto, ako hlas. Liam odspieval svoju časť a v očiach sa mu zaleskli slzy. Prišla na rad moja, no ja som nedokázal. Otvoril som ústa, no nevydal ani slovo. Len som pozeral po hl'adisku a predstavoval si, aké by to bolo, ak by tu teraz bol. Aké by to bolo úžasné. Pustil som mikrofón na zem a rozbehol sa do zákulisia. Nedokážem tam už ďalej byť. Spustil som sa na zem a rozplakal sa. Skryl som si tvár do dlaní. "Sorry," počul som z pódia. A hneď na to, tri páry noh mieriacich ku mne. "Harry," objal m silno Louis. "Už viac nedokážem. Prepáčte. Bez neho to nie je ono. Bez neho už nie sme One Direction. Bez neho sme len skupina. Takto to nechcem," smutne som sa postavil a zamieril na pódiu. Zdvihol som zo zeme svoj mikrofón a priložil si ho k ústam. "Boli sme skupina. Mali sme tých najlepších fanúšikov na svete. No všetko krásne raz končí. Všetko zmizne a zostávajú len spomienky. Nikdy to nemalo skončiť takto. On nemal odísť. On bol špeciálny, výnimočný. Bez neho už nie sme One Direction. Končím," povedal som trasl'avým hlasom. Smutne som im zakýval. Prešiel som okolo chalanov, ktorí na mňa hl'adeli so slzami v očiach. "Niall by to tak nechcel," povedal Liam a ja som pokrútil hlavou. "Je mi to l'úto," ospravedlnil som sa. Zbalil som si svoje veci a vyšiel do sychravého londýnskeho počasia. Z neba padali dažďové kvapky, obrovské, ako Niallov apetít. Oplakávali stratu anjela. Oplakávali stratu jeho. Chalana, s najvačším srdcom, ktorý bol viac než dobrý.